Vrbica – zabudnuté mestečko?
Čriepky z histórie
V decembri 2023 uplynie 100 rokov od zlúčenia Vrbice s Liptovským Mikulášom. Pravdepodobne už nežijú Vrbickí rodáci, ľudia ktorí majú v rodnom liste uvedené miesto narodenia Vrbica. Nové generácie obyvateľov Liptovského Mikuláša už nevedia, že súčasný Liptovský Mikuláš bol pred sto rokmi vytvorený ako konglomerát historického mesta Liptovský svätý Mikuláš a zemepanského mestečka Vrbica, ktoré boli „stavebne“ spojené už dlhé stáročia. Hoci myšlienka splynutia bola aktuálna už v 19. storočí a Vrbický Hušták bol pričlenený k Mikulášu už okolo roku 1895, k jej naplneniu došlo až v r. 1923, keď Ministerstvo vnútra ČSR výnosom zo dňa 3. decembra 1923 rozhodlo o zlúčení Liptovského Mikuláša a Vrbice v jednu obec pod názvom Liptovský Svätý Mikuláš. Znalec histórie Liptovského Mikuláša Emil Kufčák túto udalosť v publikácii Vrbica a Vrbický urbár opísal nasledovne: „Župný úrad v Liptovskom Mikuláši 21. februára 1923 oznámil predstavenstvu Vrbice, že má v úmysle podať návrh na zlúčenie Vrbice s Liptovským Mikulášom. Preto zlúčenie sa stalo predmetom rokovania Vrbického obecného zastupiteľstva dňa 16. marca 1923. Zastupiteľstvo zobralo oznámenie župy na vedomie a po menovitom hlasovaní 22 členov zastupiteľstva a obecného notára prijalo súhlasné jednomyseľné uznesenie. Požiadavkou bolo, aby sa v názve zlúčenej obce zachovali pôvodné pomenovania, a teda, aby názov znel Liptovský Svätý Mikuláš – Vrbica.“
V sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa intravilán bývalej Vrbice premenil na stavenisko hromadnej bytovej výstavby a viac ako tri štvrtiny Vrbice boli asanované. Názov Vrbice sa zachoval v názvoch ulíc ako sú Vrbická ulica alebo ulice pomenované po vrbických rodákoch (Borbisova, Rázusova, Socháňova, ul. Zgútha Vrbického) alebo názov zjazdovky „Vrbická“ pod Chopkom. Prestala sa tak písať história obce, o ktorej prvá písomná zmienka pochádza z roku 1267. Z pôvodnej Vrbice zostala zachovaná jej dominanta – evanjelický kostol Zbierka. V kostole Zbierka sa v nedeľu 19. novembra uskutočnil hudobno-literárny program pod názvom Vrbický zvon, ktorý bol venovaný 100. výročiu spojenia Vrbice s mestom Liptovský sv. Mikuláš. Jeho súčasťou bolo znovurozozvučanie všetkých troch vrbických zvonov s ich nezameniteľným hlbokým a melodickým hlaholom.
Jedinou hospodárskou organizáciou Vrbičanov a ich potomkov, ktorá prežila do dnešných dní je pozemkové spoločenstvo Urbár Vrbica. Vznik spoločenstva sa datuje do osemdesiatych rokov 19. storočia, keď zákonný článok č. LIII/1871 prijatý Uhorským parlamentom umožnil bývalým poddaným (urbarialistom) nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnostiam, na ktorých dovtedy len pracovali.
Vrbický urbár a jeho renesancia
Život Vrbických poddaných nebol jednoduchý. Vyčerpávali ich povinnosti voči štátu, stolici a zemepánovi. Strastiplný život zhoršovali aj časté živelné pohromy, požiare, epidémie a často aj neúroda a hladomor. Vrbica ležala prakticky v záplavovom území Váhu, povodne sa pravidelne opakovali. Požiare v r. 1797 a v r. 1883 obec takmer úplne zničili. Viac ako sto ľudských životov si vyžiadala epidémia cholery v r. 1831. V roku 1840 mala Vrbica 2071 obyvateľov. V Liptovskom Mikuláši v tom čase bolo evidovaných 1731 obyvateľov.
Vznik urbárskeho spoločenstva a hospodárenie na spoločnej nedeliteľnej nehnuteľnosti zlepšilo životné podmienky obyvateľov Vrbice. Uspokojovalo ich potrebu palivového a stavebného dreva, na urbárskych pastvinách sa pásol dobytok. Spoločenstvo bolo aj zdrojom finančných príjmov z lesného hospodárstva, časť obyvateľov našla v urbárskych lesoch prácu, podnikali v pltníctve, povozníctve a urbár vlastnil aj reštauráciu Čierny Orol. Vrbický urbár rozširoval svoj majetok aj kúpou nových lesných pozemkov od šľachtických rodov Palugyayovcov, Szentiványiovcov a Kubínyich. Významne k tomu prispeli aj obyvatelia, ktorí sa za prácou vysťahovali do Ameriky a zarobené peniaze investovali do pôdy. Videli v nej istotu.
Urbárske spoločenstvo hospodárilo na spoločnej nehnuteľnosti až do r. 1958, kedy zákonom Slovenskej rady č. 2/1958 boli odňaté užívacie práva a jeho členom zostalo holé vlastníctvo. Odôvodnenie tohto kroku bolo jednoduché – štát dokáže v lesoch lepšie hospodáriť.
Znovuoživenie urbáru umožnil až federálny zákon o úprave vlastníckych vzťahov k pôde z r. 1991 a neskôr v r. 1993 zákon o pozemkových spoločenstvách. Veľkú zásluhu na renesancii urbárskeho spoločenstva mali najmä vrbickí rodáci združení okolo MVDr. Milana Húdika, ktorí v roku 1991 na valnom zhromaždení prijali Stanovy Spoločenstva bývalých urbarialistov a komposesorát Vrbica – Liptovský Mikuláš, vtedy ešte v právnej forme občianskeho združenia. Od roku 1992 postupne urbár prevzal od štátnych lesov lesné pozemky v katastri Demänovskej doliny, Iľanova, Východnej a nakoniec Háje nad mestom Liptovský Mikuláš. Pozemkovú podstatu Urbáru Vrbica tvorí spoločná nehnuteľnosť o celkovej výmere 2545,34 hektárov, z toho je 2254 hektárov lesov, takmer všetky sú od r. 1978 súčasťou Národného parku Nízke Tatry. Od roku 2005 spoločenstvo vysadilo 1.863.436 sadeníc lesných stromov, do zveľadenia lesov investovalo 2,5 mil. EUR a je prosperujúcou organizáciou. Rozsiahle vetrové a následné podkôrnikové kalamity nám po r. 2009 zničili takmer 300 hektárov lesa najmä v Demänovskej ale aj v Iľanovskej doline a vo Svaríne. Všetky kalamitné plochy boli obnovené a rastie tam nový les.
Urbár a mesto
Časť pozemkov vo vlastníctve členov Vrbického urbáru sa nachádza v bezprostrednom okolí mesta Liptovský Mikuláš. Sú to najmä Háje nad severným okrajom mesta, kde sa v lokalite Nicovô nachádza pamätník obetiam 2. svetovej vojny s panoramatickým výhľadom na liptovskú kotlinu. Súčasné vedenie mesta má ambíciu zveľadiť toto územie a premeniť ho na oddychovo-športovú zónu pre obyvateľov. Urbár podporuje takýto zámer. S radnicou spolupracujeme aj pri využití našich pozemkov na východnom okraji sídliska Nábrežie s historickým názvom Majerská. Na nevyužitých pozemkoch tu s podporou mesta vzniká zóna pre športové a voľnočasové aktivity. Urbár Vrbica požiadal mesto, aby v aktuálnych zmenách a doplnkoch územného plánu mesta zmenil regulatívy funkčného využívania územia v lokalite Močiare tak, aby toto územie bolo možné využiť na vybudovanie areálu služieb pre turistov, niečo na spôsob „turistického“ parku. Bezprostredná blízkosť mimoúrovňovej križovatky na diaľnici D1, ako aj východisko pre vstup do Demänovskej doliny a iných turistických centier Liptova vytvára k tomu ideálne predpoklady.
Urbár a ochrana prírody
Mal som to šťastie zažiť ešte starých obyvateľov Vrbice. Mali obrovskú úctu k hore a k všetkému živému, o hore vždy hovorili s láskou a rešpektom, ktoré sa v nich snáď evolučne nahromadili. Aj ich potomkovia, členovia pozemkového spoločenstva sú podporovateľmi dôslednej ochrany našich lesov. Je to častá téma na našich zhromaždeniach. Sú proti ďalšej výstavbe v Demänovskej doline, ktorá už dávno prekročila únosnú mieru zaťaženia jej ekosystémov. Máme stovky hektárov lesa v najprísnejšom 5. a 4. stupni ochrany a chceme ich zachovať bez ohľadu na to, aká vláda bude práve pri moci. Vieme si predstaviť, že existujúce zóny bez ľudského zásahu môžu byť na našich pozemkoch aj rozšírené – tam kde je na to dôvod a na základe dohody s vlastníkmi. Nie rozhodnutím vlády.
Viac ako 60% stromov v našich lesoch sú smreky, ktoré najviac trpia súčasným otepľovaním klímy a nedostatkom zrážok. Preto odmietame ponechať v smrekových porastoch nespracovanú kalamitu a na postihnuté plochy vysádzame 7 druhov drevín. Takého porasty majú väčšiu šancu v krátkej dobe plniť všetky svoje funkcie ak sa naplnia hrozivé klimatické prognózy. Odborne sa tomu hovorí asistovaná migrácia drevín. Tá prirodzená evolučná trvá stáročia až tisícročia. Tempo súčasnej klimatickej zmeny lesom toľko času nedáva. Ako si príroda v našich smrekových lesoch poradí bez pomoci človeka sa naši potomkovia budú môcť dozvedieť až o 100 rokov. Aj o týchto často rozdielnych postojoch diskutujeme so štátnou ochranou prírody ale aj s mimovládnymi ochranárskymi združeniami . Zatiaľ sme vždy našli spoločné riešenia.
Napriek všetkým úskaliam tejto doby sme optimisti. Uvedomujeme si, že pôdu a lesy, ktoré sme zdedili po našich predkoch, máme iba požičané od našich vnukov a nesmieme im ich vrátiť zdevastované.
Ing. Ján Mikuláš
Urbár Vrbica PS
